MAFINfest 2010
Ponúkame Vám jeden príbeh o tom, ako sa to sa to všetko stalo:
Na začiatok sa musím priznať, že v Košiciach sa veľmi nevyznám, ale verím, že po tomto víkende, ktorý ma ešte len čaká, bude všetko inak. Už na stanici zastavujem ľudí a zisťujem, kam sa majú uberať moje kroky. Všetci oslovení mi dávajú najavo, že hľadám starý pivovar. Neviem presne o čo im ide, keďže mojím cieľom je klub Letom Svetom, ale tak, možno vedia o niečom o čom ja nemám ešte ani najmenšie tušenie. Dôvod, prečo ho hľadám je ten, že niekoľko mojich dobrých kamošov tam tento víkend organizuje festival. Jeho téma znie: „Môj osobný priestor a iné kultúry v ňom“. Rozhodol som sa ich podporiť účasťou, možno nájsť to moje miesto. Po meste je kde tu leták, farebný, ale sakra, nikto nehovoril nič o nejako vstupnom, ale na druhej strane jedno euro, to znie skôr symbolicky. Hlavným ťahákom piatkového večera má byť jazz battle, vraj súboj hudobných nástrojov, ale ešte predtým sa budú premietať nejaké nezávislé dokumenty, na letáku sa píše, Banánové deti, možno to má niečo spoločné s tým klipom „My hands are bananas“. Som zvedavý.
Podvečer som dorazil do pivovaru. Treba priznať, bolo to jednoduchšie, než som čakal. Oproti je nejaká hala, asi hokejová. Na vstupe platím symbolické euro a dostávam za to mafinovskú pečiatku. M.A.F.I.N., koho vôbec napadol taký názov? Možno to dnes večer zistím. Hneď vo vstupnej hale si uvedomujem, že na stenách sú samé graffity. Dodáva to miestu atmosféru. Do nich naaranžované fotografie. Rozoznávam nejaké čiernobiele fotky, povedal by som z moslimského sveta a fotky malých rómskych detí. Je si z čoho vyberať, ktovie či sú tie fotky na predaj? Po chvíľke stojím pri bare, v kúte badať pripravenú projekciu, ale premietanie sa ešte nezačalo, stihol som to, dám si na bare nejaké to pivo a skúsim sa čo to dozvedieť.
Veru, kto ho nepozná, nebol by na mladého barmana povedal, že je to majiteľ. Vraví, že akcia sa mu páči, že je iná oproti tým, čo sa v jeho podniku realizujú. Vraj nepozná organizátorov osobne, ale ako dodáva, "môže byť". Náš rozhovor sme skončili, začala sa projekcia prvého filmu. Pozrel som si ako Krúcenie, tak tie Banánové deti a s tým youtube hitom to nemalo veru nič spoločné. Naopak, bol to zaujímavý pohľad a vôbec, nečakal som film venovaný problematike vietnamskej menšiny. Však nech každý posúdi sám. Na opačnej strane podniku, v druhej miestnosti, sa pripravuje koncert, teda jazz battle. Ako som sa dozvedel, dnes večer súťaží saxofón, trubka, beatbox, drumbľa, perkusie, klavír a dvaja gitaristi. O doprovod sa postará basgitara a DJ. To si nechcem nechať ujsť.
Po chvíli trvania sa súťaž mení v dokonalý mechanizmus, diváci svojím potleskom posielajú svojich favoritov do ďalšieho kola. Dj zrýchľuje beat, basgitaqrista sa bezchybne pripája. Finále v podaní perkusií a trúbky nakoniec skončí lepšie pre trubkára. Bola to proste show ako sa patrí. Moderátor predal do rúk víťaza zaslúženu zelenú bankovku. Nasledovalo jammovanie. To je na koncertoch vždy to najlepšie. O zábavu sa potom postaral DJ so svojim reggae setom. Nadránom nastal čas ísť sa vyspať, zajtra je na programe vyhlásenie víťaza filmovej súťaže. Musím priznať, že ten M.A.F.I.N. nie je až tam amatérsky, ako názov hovorí.
V sobotu som dorazil neskôr ako som plánoval, ale bolo to ešte v čase jediného prezentovaného dokumentu tohto sobotného večera. Jednalo sa o dokument s názvom „The Walls“. Priestor sa pomaly zapĺňa ľuďmi. Nechcem stratiť svoje miesto na sedenie, za chvíľu predsa prídu na rad súťažné filmy. Sakra, tentokrát musím to pivo jednoducho oželieť. Porota je trojčlenná, ale v jej moci sú len dve ceny, jedna ostala na nás, divákov. Dostávam lístok s názvami filmov a ceruzku. Moderátor je tak trocha zabávač. Smiech strieda potlesk, občas také to ticho ako v kine. Bolo to príjemné, videá, ktoré sa nič nehrajú, proste sa snažia, niektoré viac, iné menej. Však posúďte sami, na stránke sú isto stále dostupné. Po prezentácii prišla krátka prestávka.
Vyhodnotenie sa presúva na pódium, kde už je pripravená kapela. Po ohlásení víťazov to rozbehla skupina Trysto a po nej sa jammovalo, až kým nás odtiaľ nevyhnali. Na bare sa to medzitým zvrtlo na balkánsku disco. Pre každého niečo. Musím sa priznať, už teraz sa teším, čo prinesie budúci ročník. Ale to je už úloha pre našich organizátorov.
